Ako som išla hľadať šťastie po baťovsky
Sedím v aute s cestovnou taškou zbalenou na tri dni. Po dva a pol roku prvýkrát odchádzam z bytu sama – hľadať nielen Tomáša Baťu, ale aj seba. To, čo som videla a zažila, ma vrátilo k sebe samej, hoci som bola ďaleko od domova. Pre mňa – mamu dvojičiek to bol zázrak. A môj zázrak sa volal Zlín.
A ako hovorí Tomáš Baťa: „Zázraky sa dejú tam, kde sa na ne verí, a čím viac sa na ne verí, tým častejšie sa dejú.“
Cesta z Bratislavy do Zlína trvá dve hodinky. Popravde, cítila som sa dosť nesvoja, ako bez ruky a bez nohy. Bola som nervózna a hlavou mi lietali otázky bez odpovedí. Tak som radšej dupla na plyn a do pozadia som si pustila podcast Inspirace Baťa od Gábinky Končitíkovej. Nech sa naladím na toho môjho Baťu.
Musím sa priznať, že čas pred Zlínom bol pre mňa veľmi náročný. Popri roli matky, manželky a pani domácej som zabudla na svoju hlavnú rolu, tú, ktorá ma drží pri živote. Rolu ženy, ktorá mi vháňa nielen krv do žíl, ale aj silu, radosť, nadšenie, vášeň a šťastie do každého jedného dňa. A tak, s cestovnou taškou na zadnom sedadle, som išla hľadať šťastie po baťovsky.
Nie som žiadny plánovač. Organizácia výletov je manželovou úlohou. Ale Zlín bol len môj výlet, moja radosť, moja cesta a cieľ zároveň. Nikoho som nechcela pustiť do svojho príbehu. Úprimne, nemala som žiadne očakávania. Povedala som si, že sa budem túlať hore-dole po Zlíne. Presne tam, kam ma botky zanesú. A že ma teda zaniesli!
Zaparkovala som pred Obchodným domom, hneď pri Univerzite Tomáša Bati. Vonku bolo škaredo a pršalo. Vystúpila som z auta medzi nepríjemné dažďové kvapky a hneď môj pohľad padol na obrovský plagát Tomáša Bati a celé to nezvyčajné mestečko. Ostala som nehybne stáť na mokrom asfalte a len som sa dívala. Pre niekoho to môže znieť trošku dramaticky, ale verte mi, Tomáš Baťa si drámu zaslúži.
Prvý deň som si nič neplánovala. Chcela som sa zoznámiť so Zlínom a okolím. Úžasné, aké je celé mestečko kompaktné. Po pár minútach v okolí centra a bývalých tovární som myslela, že vybuchnem úžasom. V mojej hlave vybuchoval ohňostroj vďačnosti za príležitosť byť v Zlíne, ktorý sa miešal s ohňostrojom nadšenia. Nemusíte mať radi Tomáša Baťu, nemusíte vedieť nič o jeho filozofii, nemusí sa vám páčiť jeho architektúra, dokonca vás ani nemusí zaujímať Zlín. Ale pri pohľade na toto mestečko jednoducho ostanete v údive. A ten údiv vás ohromí a ochromí zároveň. Lebo to nie sú len oranžové budovy z tehličiek, sú to zhmotnené myšlienky jedného človeka. Aj keď tým nemyslím len Tomáša Baťu, ale i celú radu jeho spolupracovníkov. A v tom momente zastanete, otvoríte oči ešte o niečo viac, na chvíľu zadržíte dych a pochopíte vetu: „Nejde, neexistuje.“
A presne to som urobila, sadla som si do Kaviarne Továrna a len som nasávala všetko to, čo videli moje oči. Tú energiu, ktorá Zlínom tečie. A je úplne jedno, či je vonku škaredo alebo je dokonale letný deň.
Večer som si dopriala relax v neďalekých Luhačoviciach, kde som sa saunila a oddychovala. To bolo najlepšie zakončenie prvého dňa.
Vily, ktoré rozprávajú príbehy
Druhý deň som si hneď ráno rezervovala prehliadku Zikmundovej vily, ktorá bola spojená s prehliadkou Baťovej vily. Výhodné kombo, ktoré sa veľmi oplatilo. Neskutočné protiklady. V každej vile sa vás dotkne život jej obyvateľov. Ono to predsa nie je len o múroch a tehlách, ale o pocite a energii, ktorú vo vás to miesto vyvolá.
Pri odchode zo Zikmundovej vily som celý čas premýšľala o tom, ako človek dokáže byť tak praktický. Ako sa obklopuje vecami, ktoré miluje, ale zároveň ho neväznia. Ako dom, nábytok a všetko okolo vás má slúžiť vám, a nie naopak. Slovo funkcionalizmus pre mňa nabralo nielen iný význam, ale práve Zikmundova vila mi ukázala jeho podstatu. Vždy, keď som na krásnych miestach, premýšľam, ako by sa mi tam žilo. Keby som žila v Zikmundovej vile, cítila by som sa voľne, vzdušne, hrejivo a slobodne. A každý deň by som mala krásny výhľad na milovaný Zlín.
Krátkou prechádzkou cez mesto som prešla do Baťovej vily, kde sa vo mne začali lámať ľady. A to bolo pre mňa niečo tak silné, že teraz, keď píšem tieto riadky v pyžame doma, mám husiu kožu. Prechádzajte sa okolo tých víl a dýchajte vzduch, ktorý dýchali tí, čo tam žili. A som presvedčená, že trošku z toho ich veľkého života prejde aj cez vás. Milujem fotky s popismi z čias, keď bola vila plná života a farieb. Vráti ma to v čase k ľuďom, ktorých obdivujem. Vila je veľkolepá a zároveň útulná. Predstavujem si, aké to muselo byť krásne, keď obrovská záhrada bola plná ľudí, smiechu, živých rozhovorov a detí pri prvomájových oslavách.
Prechádzam cez most, kde mám krásny výhľad na celý bývalý továrenský areál. Chvíľku tam postojte a „dýchajte život“, tak ako to robil Tomáš Baťa. Na moment sa zastavil a nadýchal sa prítomnosti.
Po chvíľke stojím medzi budovami 14 a 15 Baťovho inštitútu a cítim sa tak maličká. Aké to bolo, keď na mojom mieste stál Tomáš Baťa? Obrovská továreň, kde sa nikto necítil maličký. Pousmejem sa a vyrazím do múzea v 14. budove. Výstava sa volá Princíp Baťa: Dnes fantázia, zajtra skutočnosť. Múzeum je nabité nielen Tomášom Baťom, ale aj obuvníctvom ako takým, technikou – výrobnou linkou, históriou firmy. Exponáty, ktoré si priniesli Hanzelka a Zikmund zo svojich ďalekých ciest vedia naozaj očariť. Celú prehliadku som zakončila v časti zlínské filmové štúdio, kde som si pozrela krátky film o Tomášovi Baťovi. A to bola krásna čerešnička.
Hore na vyhliadku Budovy 21 som sa vyviezla pojazdnou kanceláriou, ktorú dal postaviť Ján A. Baťa, a tam, pri západe slnka, som zavŕšila svoj druhý deň. Komentovaná prehliadka ulahodila mojim ušiam a nádherný výhľad mojim očiam. Už teraz sa teším, ako si v lete v kaviarni dám miešaný drink a budem si užívať krásny pohľad zhora.
Posledné momenty a rozlúčka so Zlínom
Posledný deň som mala naplánovanú len jednu zastávku – Pamätník Tomáša Bati. Našťastie na ceste k pamätníku som sa stratila medzi baťovskými domčekmi. Slnko svietilo a ja som si urobila krátku prechádzku medzi internátmi. Pomaly sa s mojimi krokmi zrovnali aj moje myšlienky. Keby som sa mala rozhodnúť znova, určite by som išla študovať na Univerzitu Tomáša Bati. A všetko mohlo byť inak. Lepšie? Horšie? Možno by Tomáš Baťa do môjho života nikdy nevstúpil takým spôsobom ako sa to stalo teraz.
„Nevrátime sa späť, ani keby sme chceli. Preto sa pozerajme dopredu.“ Hovorí Tomáš Baťa a ja sa držím jeho slov a kráčam ďalej.
Pri pamätníku ma premkol smútok, no nebol ťaživý. Možno to bolo tým hrejivým svetlom, ktoré jemne preniká cez sklenené steny a napriek ocely a sklu v sebe nemá chlad. Alebo tým čistým, jednoduchým priestorom, ktorý ho definuje. Akoby sa v tom svetle môj smútok postupne úplne rozplynul.
Poznáte ten pocit keď viete, že ste v správnom čase na správnom mieste? Presne tam som bola ja, nohami v prítomnosti, plánmi v budúcnosti a srdcom v minulosti, ktorá ma inšpiruje každý deň.
A v tom je celé to kúzlo Tomáša Bati a Zlína. Pri tom, ako sa vám stráca mesto v spätnom zrkadle, si uvedomíte, že sa chcete znova vrátiť. Že sa musíte znova vrátiť. Pretože Zlín nie je len mesto. Je to pocit.
O autorke
Volám sa Lenka Mihalová. Som žena, manželka, matka dvojičiek. Mojou veľkou vášňou a radosťou je Tomáš Baťa. Jeho spôsob života, jeho človečina, ktorá sa ma pomyselne dotkla, ma inšpirujú. Verím, že jeho život a jeho slová sa vedia dotknúť úplne každého z nás. Pretože bol ako ja, ako vy. Rada by som rozprávala o sebe aj cez život Tomáša Baťu. Som presvedčená, že na konci dňa máme všetci podobné príbehy. Pozývam vás nakuknúť do môjho života a dúfam, že sa navzájom inšpirujeme.
Viac mojich článku nájdete tu.
